Sladké šesťdesiate

Sladké šesťdesiate (roky 20. storočia) sú okrem mnohého zlatým vekom československého filmového plagátu. Fenoménu, ktorý sa objavuje zároveň s novou vlnou československého filmu a čiastočne je ňou inšpirovaný. Po výtvarnej stránke je jeho predchodcom poľský kultúrny plagát (vrátane filmového) z polovice 50. rokov, kde plagát prekročil funkciu propagácie výrobku či udalosti, stal sa výpoveďou o spoločenskej situácii – „zrkadlom doby“. Paradoxne to bol výsledok potláčania slobody tvorby, keď špičkoví výtvarníci, ktorí sa nemohli živiť voľným umením, prijali ponuku vyjadriť sa užitou grafikou, viac unikajúcou pozornému oku cenzúry. O pár rokov sa to zopakuje v Československu. Okolo roku 1958 začína Ústredná požičovňa filmov spolupracovať s výtvarníkmi, ktorí nemajú možnosť prezentovať svoju voľnú tvorbu. Ako tvorcovia plagátov nadväzujú na moderné smery prvej polovice storočia, najmä na konštruktivizmus a surrealizmus. Je tam geometrická jasnosť i ľahká záhadnosť symbolu. Dôležitá je skratka, vtip, zábavný paradox.

Doba má v sebe niečo bezstarostné, až ľahkomyseľné. Na opis šesťdesiatych rokov sa používajú pojmy ľahkosť, sviežosť, radosť, optimizmus, nadšenie z prítomnosti. Častý je prívlastok opojné. V reklame sa presadil „bruselský“ štýl. Československý pavilón získal prvú cenu na svetovej výstave EXPO ’58 v Bruseli. Mierne gýčový, ale svieži „brusel“ pôsobí takmer umelecky po ideologickom heroizme, pseudoklasicizme a pseudoľudovosti propagačno-reklamnej grafiky 50. rokov. Začína sa používať pojem pastelové farby. Ľahkosť „pastelovej“ škály je v obľube.

Nadľahčenie divadla predstavujú malé javiskové formy, spočiatku vychádzajúce z kabaretu. V Prahe Semafor, v Bratislave dvojica Lasica a Satinský – začínajú v Tatra revue, pokračujú v Divadle na korze, medzitým rôzne.

Smie vychádzať moderná svetová poézia a najnovšie trendy – bítnici, konkretizmus. Poézia hovorí rečou ulice a vyjadruje pocity mladých, je individualistická. V Čechách sa šíria v odpisoch básne dixielandového hudobníka Václava Hraběho. Dojíma poéziou i osudom. „Láska je jako večernice...“ pochádza od neho. Zomiera mladý na otravu plynom. Odideologizovanú poéziu ohlasuje na Slovensku Trnavská skupina a skupina Osamelí bežci. Obe v kontakte s časopisom Mladá tvorba. Vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vzniká edícia Kruh milovníkov poézie, pendant českého Klubu přátel poezie. České a slovenské preklady objavili čitateľom Jacquesa Préverta, básnika s ležérnou dikciou. Je čítaný i recitovaný, generáciu šesťdesiatych oslovuje víziou lásky a slobody. Aj štýl prednesu je iný, civilný, bez nadneseného pátosu. V piatok večer sa na študentských internátoch počúva rozhlasová relácia Na modrej vlne.

Výtvarníci nadväzujú na predvojnovú modernu a prijímajú impulzy súčasných umeleckých smerov. Konajú sa prvé výstavy abstraktnej (nefigurálnej) maľby. Časť výtvarníkov prekračuje rám obrazu a venuje sa umeniu akcie. Sochári tvoria objekty z nájdených vecí.

Bítnickí básnici podnietili v USA hnutie hippies, zvláštnu zmes individualizmu a kolektívnosti. Mládež počúva rockovú hudbu. Zároveň rastie popularita anglosaského folku, ktorý u nás nadviazal na trampskú pieseň. Jazdí sa na mopedoch, chodí s tranzistorovým rádiom. Mužské vlasy sa predlžujú, ženské skracujú. Nosia sa kominárky, čierne nohavice strihu pripomínajúceho rúry do komína. Zlatý vek autostopu. V domácnostiach vrčí vysávač. A v kinách beží Jean-Luc Godard, Fellini, Antonioni, Chytilová, Forman, svetová i československá nová vlna.